Úspešná škola
Branislav Jelenčík
Cieľom tohto príspevku je zmapovať problematiku úspešnosti školy (fakulty) cez prizmu exaktných, objektívnych kritérií a ovplyvňujúcich faktorov. Nejde však o kritéria akademického sveta, či kritéria diktované štátnymi inštitúciami. Problém analyzujem metodikami súčasného marketingu vzdelávania. Jednako preto, že iný uhoľ pohľadu nemôže uškodiť, jednako preto, že už zopár rokov sme súčasťou globalizovaného trhu s inými pravidlami a myslením ako si občas pripúšťame. Komplexnosť poznania, strategická prevaha a včasná iniciatíva sú najprirodzenejšími defenzívnymi prostriedkami proti nemilým prekvapeniam! Medzi úspešnosťou včera, dnes a zajtra iste existujú paralely, ale ako som sa to pokúsil odprezentovať, rovná sa celkom určite nie! Tajomstvo úspechu je v detailoch, komplexnosti, rozmanitosti pohľadov. Úspech treba systematicky, metodicky budovať. Monitorovať a merať jeho rast, či drifty. Vstupovať do konfrontácií s tými, ktorých sa týka, ale predovšetkým s tými, ktorých ovplyvňuje. Úspech je súčasťou korporátnej kultúry – iba vtedy je vnímaný prirodzene ako čosi, čo k organizácii, škole, fakulte právom patrí.
Energetická kooperatívnosť urbánnych štruktúr
Peter Morgenstein
Samozrejmou charakteristikou architektonických návrhov súčasnosti by mala byť energetická úspornosť a sofistikovanosť. Takéto smerovanie z dlhodobého pohľadu vyžaduje i Európska únia. Na plnenie cieľov stratégie 20-20-20 pre rok 2020 však nebude postačovať architektonická rovina, bude nevyhnutné posunúť koncepciu energetickej úspornosti a certifikácie do urbanistického kontextu.
Architektúra a urbanizmus nepochybne smerujú k zákonitému prerodu, ktorý bude pravdepodobne znamenať zmenu princípov myslenia a tvorby v porovnaní s vývojom z konca 20. storočia. Považujeme za potrebné využiť nevyhnutnosť zmien v prospech nových urbanistických východísk a princípov, ktoré by boli v súlade nie len so súčasným stavom sveta, ale i s jeho očakávateľným budúcim vývojom.
Princíp energetickej kooperatívnosti urbánnych štruktúr sa ponúka ako jedna z možných ciest na racionálne dosahovanie celoeurópskej stratégie znižovania emisií, spotreby energie, ale aj na uplatňovanie obnoviteľných energetických zdrojov. Dôraz kladie najmä na využívanie lokálne dostupných zdrojov, predovšetkým energiu slnečného žiarenia prostredníctvom termických kolektorov a fotovoltaiky.
Doktorandský výskum (autora) je založený na softvérovom simulovaní dopadajúceho slnečného žiarenia na povrchy definovaných typov urbánnych štruktúr s cieľom preskúmať ich solárny potenciál. Simulácie sa uskutočňujú na základe hodinových údajov počas charakteristického roka pre lokalitu Bratislava. Za účelom vyjadrenia energetických charakteristík skúmaných štruktúr boli zavedené nové urbanistické ukazovatele – kooperačný indikátor, popisujúci potenciál energetickej kooperácie danej štruktúry a solárny index, vyjadrujúci jej relatívny potenciál využívania slnečného žiarenia.
Výsledky čiastkového výskumu energetickej kooperatívnosti urbánnych štruktúr sú prezentované v tabuľke. Potvrdzuje sa v nich výrazná závislosť energetickej náročnosti od nárokov koncového užívateľa.
Recyklovanie ako nástroj dizajnérskej tvorby
Katarína Lauková Zajíčková
Recyklovanie v dizajne má mnoho podôb. V súčasnom ponímaní sa pomerne úzko viaže s ekologickými tendenciami, avšak spektrum rozmanitých aplikácií dáva tušiť jeho bohaté kultúrno-historické korene a v mnohorakosti tvorivých princípov prezrádza nejednoznačnosť a komplexnosť problematiky.
V podobe prvkovej recyklácie má charakter individualizovanej výroby, čo prináša mnohé sporné otázky. Kým na jednej strane poskytuje takmer absolútnu slobodu dizajnérovi, na strane druhej je kvalita výsledného produktu obrazom znalostí a zručností jednotlivca. Prvková recyklácia na Slovensku prebieha prevažne vo forme prototypov, kde výmena už nadobudnutých poznatkov medzi jednotlivými výrobcami je takmer nulová.
Napriek bohatej teoretickej základni, ktorú predstavujú súčasné teórie udržateľného dizajnu ( Cradle to cradle, Biomimicry, Natural Capitalism) prebieha tvorba živelne, bez jasných pravidiel. Publikácie a výstavy sa zameriavajú predovšetkým na dokumentáciu a prezentáciu jednotlivých výrobkov bez snahy odôvodniť princípy a ciele recyklovania. Chýba aj hlbší kritický pohľad na technológiu výroby, pôvod materiálov a možností ďalšieho spracovania recyklovaných produktov.
Prvková recyklácia v sebe ukrýva okrem ekologických aspektov aj potenciál pre nadviazanie na kultúrnu a regionálnu pamäť, oživovanie remesiel pri čiastkových opravách či renovácii povrchu, vyjadrenie spomienkovej hodnoty. Preto je nutné rozšíriť úzke vnímanie tvorby o psychologické, kulturologické a sociologické štúdie, ktoré môžu priniesť hlbšie poznatky pre pochopenie psyché človeka v pozícii tvorcu, ale aj spotrebiteľa, a priniesť tak nové možnosti v riešení sporných otázok.
Psychologické východiská tvorby definuje predovšetkým rozpoznanie odlišností v spotrebiteľskom správaní. To umožní dizajnérovi pracovať spôsobom, aby budúci produkt prekonal nežiaduce psychologické bariéry spotrebiteľov.
Dnes už nemožno charakterizovať recyklovanie v dizajne jednoduchým opätovným použitím predmetu či jeho časti v celkovom návrhu nového produktu. Takáto definícia je nedostatočná a príliš vágna na to, aby vystihovala podstatu. Poskytuje široké možnosti mylnej interpretácie ako umeleckých tak i dizajnérskych diel. Umožňuje tiež neželanú infiltráciu nedomyslených objektov na profesionálne výstavy pod rúškom ekologického konceptu.
Vzhľadom na niekoľkoročnú existenciu prvkovej recyklácie je nielen možné, ale predovšetkým nevyhnutné zhodnotiť a sumarizovať doteraz získané poznatky a vyhnúť sa tak už rozpoznaným negatívam, či preskúmať nesúrodé oblasti a výzvy, ktoré priniesla prax.
Pracovať a navrhovať s použitým materiálom je omnoho náročnejšie ako s novými materiálmi. Napriek všetkým pozitívam, silnej umeleckej výpovedi, podpore inak vymierajúceho remesla a ekologickým aspektom, stále platí, že aj dizajn s použitím recyklácie musí byť v prvom rade dobrý dizajn. V opačnom prípade sa stane len módnou záležitosťou, ktorá časom vyprchá.
Závod Dynamit Nobel v Bratislave: Kľúčové aspekty architektonicko-urbanistického vývoja
Nina Bartošová
Dnešný priemyselný areál nesúci názov Istrochem, pred tým Chemické závody Juraja Dimitrova, ktorý sa nachádza na severovýchode Bratislavy, v mestskej časti Nové mesto, prešiel od svojho založenia zložitým vývojom. Okrem samotného výrobného závodu, ktorý vznikol transformáciou bývalej továrne na dynamit a ďalšie výbušniny, založenú Švédom Alfredom Nobelom v roku 1873, spadajú do historického vývoja územia aj priľahlé parcely. Patrí sem areál bývalej továrne na umelé vlákna z rokov 1947–1951, Závod mieru, oddelený od hlavného areálu Vajnorskou ulicou, a tiež niekoľko obytných štvrtí nachádzajúcich sa v okolí priemyselnej zóny, ktoré vznikli ako robotnícke kolónie počas viacerých etáp výstavby továrne.
Na rozdiel od iných Nobelových dynamitiek, ktorých bolo len v Európe vyše desiatky, prešla bratislavská továreň od svojho založenia zásadnými urbanisticko-architektonickými premenami do takej miery, že jej súčasný stav dáva len málo tušiť, že tu stála jedna z najvýznamnejších rakúsko-uhorských tovární na výbušniny. Z najstarších objektov, pod ktoré sa podpísali Feiglerovci, významná bratislavská rodina staviteľov sa už takmer nič nezachovalo, ostalo však niekoľko stavieb postavených rakúskou firmou založenou v Bratislave – Pittel a Brausewetter. Významné rozšírenie prišlo aj s príchodom svetových vojen. Z obdobia 2. svetovej vojny sa, čo sa objektovej skladby výroby výbušnín týka, zachovalo najviac.
Dôležitý moment posledného významného rozmachu výroby a s ním spojený urbanisticko-architektonický rozvoj sa viaže s príchodom architekta Vladimíra Karfíka na Slovensko, ktorý je autorom Závodu mieru. Prostredníctvom výstavby novej továrne ale i kolónií Vistra (Mierová kolónia) a Biely kríž priniesol Karfík do Bratislavy nielen modernú priemyselnú architektúru ale aj kvalitný štandard bývania, prevzatý od modelu fungujúceho v Baťových závodoch. Zaujímavým poznaním je, že napriek tomu, že Nobel staval desiatky tovární po celom svete – neaplikoval jednotnú urbanistickú schému ani typizovanú architektúru, opakujúcu sa v každej továrni. Závody síce logicky sledovali výrobné požiadavky, ale rozdielne lokálne podmienky, kontinuálna transformácia a stavebný vývoj poznačili čistotu urbanistickej situácie. Naproti tomu Karfíkov vstup predstavuje jasne ucelenú koncepciu, čo sa výrobných aj doplnkových funkcií týka.
Tvaroslovie a dekorácia bratislavských tovární: Architektúra vybraných tovární z prelomu 19. – 20. storočia
Veronika Kvardová
Zhrnutie tohto článku je dostupné len v anglickom jazyku. Pre jeho zobrazenie kliknite na EN v pravom hornom rohu okna.
Mestský park – od vzniku po súčasnosť
Eva Putrová
Obsahom príspevku je vývoj tvorby mestského parku, od jeho vzniku na prelome 18. a 19. storočia po súčasnosť a pokus o určitú typizáciu prístupov v súčasnej tvorbe parkov v zahraničí.
Vývoj tvorby záhrad a parkov nadväzoval na vývoj architektúry a umenia a ich forma a obsah boli ovplyvňované geografickými, hospodárskymi a spoločenskými podmienkami v jednotlivých obdobiach. Záhrady sa stali prvé objektom estetického stvárnenia a prirodzene aj inšpiráciou pre stvárnenie parkov.
Prvým krokom k vytvoreniu verejných parkov a záhrad bolo sprístupňovanie súkromných záhrad, neskôr sa objavuje požiadavka budovania verejných parkov a ľudových sadov pre všetko obyvateľstvo. Verejné parky boli zakladané všade tam, kde boli pre to vhodné podmienky a to na miestach starých záhrad, na miestach zrušených cintorínov, na miestach po zrušených opevneniach miest, ale aj na okrajoch sídiel na lesných plochách, loveckých oborách a na poľnohospodársky využívaných plochách. Boli zakladané podľa vzorov vyvinutých v Anglicku a v Nemecku v podobe anglického prírodno – krajinárskeho parku. Pitoreskná teória a prax Humpryho Reptona bola v priebehu 19. storočia ďalej modifikovaná krajinnými dizajnérmi ako boli Joseph Paxton, ktorý prostredníctvom svojich úprav vo verejných parkoch rozšíril Reptonovu víziu pre širokú verejnosť, J. C.Adolph Alphand s dramatickou topografiou a výsadbou jeho parížskych parkov, Calvert Vau a Frederic Law Olmsted so svojimi konceptmi rozsiahlych parkov.
Prvenstvo v zakladaní verejných parkov v strednej Európe však patrí Bratislave. Sad Janka Kráľa bol založený v rokoch 1774 – 1776 v štýle barokového klasicizmu a vo svojom vývoji tiež prešiel rôznymi podobami stvárnenia.
Do vývoja tvorby mestského parku významne prispelo viacero osobností a škôl. Americká krajinárska škola prostredníctvom nového konceptu krajinno-urbanistického priestoru v podobe Central parku, nemecká krajinárska škola prostredníctvom konceptu ľudového parku Volkspark, škandinávska škola prostredníctvom novej koncepcie mestských parkov v Štokholme. Do vývoja formy síce len jedným dielom, parkom Güel v Barcelone, ale výrazne prispel Anthoni Gaudí svojim originálnym prístupom vo vytváraní nových konštrukčných motívov a tvarov stavebných prvkov a v používaní domácich druhov rastlín. Tiež svojským prístupom maliara, sochára a botanika prispel Brazílčan Roberto Burle Marx, ktorý svojimi abstraktnými kompozíciami vytvoril rovnocenný krajinný rámec architektonickej moderne. Významným priekopníkom ekologického dizajnu a moderného parku sa stal Bos park v Amsterdame, v ktorom boli krajinné prvky realizované na základe vedeckých analýz a tvarovanie priestorov na základe abstraktnej schémy.
V období – funkcionalizmu a moderny – vznikali parkové diela z poznania prírodných zákonov, uprednostňovania prirodzenosti a vyváženého vzťahu medzi človekom a prírodným prostredím. Na konci 20. storočia nastal odklon od abstraktného modernizmu. Funkcia, ktorá určovala primárnu formu ustúpila do úzadia a do popredia sa posunula významová forma. Pod vplyvom ekologických hnutí sa dôležitou témou stala ochrana životného prostredia, na druhej strane však mnohí autori uprednostnili umenie v novej postabstraktnej podobe. Súčasná krajinná tvorba je pluralistická, ťažiaca z veľkej diverzifikácie zdrojov a disciplín. To sa odráža v rôznych tvorivých prístupoch a na rôznej forme súčasných parkov. Parky, ktoré vznikajú v zahraničí, sa vyznačujú vysokou tvorivou invenciou, veľkorysou koncepciou a vlastnou vnútornou filozofiou. Parc de la Villette je prvým verejným parkom realizovaným v duchu ideí postmoderny. Odvtedy vzniklo mnoho ďalších parkov v krajinách, kde sa už tradične venuje veľká pozornosť tzv. zeleným projektom. V príspevku sú prezentované príklady z navštívených parkov z Francúzska, Španielska, Švédska a Nemecka, v každej krajine je viditeľná tvorba parkov s trochu odlišným prístupom, založeným na silných historických východiskách krajinnej tvorby v tej ktorej krajine. Výber parkov bol cielený tak, aby prezentoval rôzne prístupy. V závere príspevku je naznačená určitá typizácia prístupov v tvorbe a upozornenie na nepriaznivý stav mestských parkov na Slovensku.