Korporátna kultúra úspešnej školy: Alternatívy prístupu na Fakulte architektúry a celej STU
Branislav Jelenčík
Príspevok sa venuje problematike korporátnej kultúry, osobitne v prostredí FA STU. Jednako ako nástroja analýzy vzťahov, hodnôt, postojov, interných politík (autor to metaforicky nazýva zrkadlom organizácie), jednako ako komplexného manažérskeho prístupu ku zlepšeniu motivácie a súčinnosti skupín v úsilí o úspešnú budúcnosť organizácie – školy. V neposlednom rade, čo je špecifikum práve pre FA STU, pripravujúcej pre prax mladých špecialistov – formovačov budúceho hmotného sveta, prezentuje šance integrovať problematiku korporátnej kultúry do niektorých z predmetov štúdia. Opäť v dvojkombinácii: Získanie potrebných informácií pre podnikajúcich majiteľov ateliérov, štúdií, respektíve zamestnancov v moderných sofistikovane riadených firmách (naši absolventi sú neraz úspešnejší v zahraničí ako doma). To je skôr záležitosť teórie ovládnutia biznisu. Ale príspevok zdôrazňuje aj využitie problematiky korporátnej kultúry pri kreovaní jej tzv. hmotnej (hmatateľnej) demonštrácie. Budúci architekti, či dizajnéri budú musieť v mnohých svojich zákazkách zohľadňovať požiadavky korporátnej kultúry investorov (zákazníkov). Príspevok prináša zoznam školských zadaní, kde je spojenie profesijných parametrov a uvedených požiadaviek zrejmé a podnetné. Čiže celkom pragmatické využitie v obohatení opakujúcich sa klasických školských zadaní. Autor verí, že uvedený prístup skrýva potenciál aj pre väčšiu spoluprácu s praxou a sponzorstvo.
Príspevok je rozdelený na kľúčové kapitoly o teórii, vzniku a opodstatnenosti korporátnych kultúr, problému spontánnej a manažovanej korporátnej kultúry, a napokon už spomínanej implementácii témy do štúdia na FA STU. Príspevok zdôrazňuje potrebu multikulturálnej adaptability organizácií ale aj jednotlivcov pre budúcnosť, čomu prospieva skúsenosť s budovaním efektívnej korporátnej kultúry. Relevantná korporátna kultúra, kompatibilná s inými vplyvnými kultúrami zase pomáha v lepšej integrácii organizácie, jej prežitiu v náročných podmienkach a úspešnej perspektíve.
Domy potrebujú otrokov
Stanislav Števo
Článok sa zaoberá energetickou stránkou moderných domov – bývania v kontexte celkového hodnotenia životného cyklu. Opisuje mnohé mylné predstavy energetického a ekologického hodnotenia budov, ktoré spolu s lacnými fosílnymi palivami – „energetickými otrokmi“ viedli k vzniku súčasného neudržateľného štandardu bývania. Na mnohých príkladoch demonštruje nezmyselnú špirálu plytvania, ktorú požiadavky našich domov roztáčajú. Druhá časť článku sa venuje základným princípom stavby a užívania domov smerujúcim k trvalej udržateľnosti. Nevyhnutne sa aplikujú koncepčné a funkčné princípy z najstaršieho známeho trvalo udržateľného systému – prírody. Keďže príroda stavia a žije z toho, „čo je po ruke“ bude musieť byť udržateľný dom chápaný ako nedeliteľná súčasť svojho okolia, ktoré pokrýva všetky nevyhnutné materiálové, energetické a potravinové požiadavky. Záverečná časť článku pojednáva o permakultúrnych princípoch navrhovania udržateľných ľudských sídiel a o výzvach v bývaní, ktorým budeme musieť v budúcnosti čeliť.
Bývanie ľudí bez domova: Aktuálny stav v útulkoch
Michal Czafík
Článok sa zaoberá aktuálnym javom v spoločnosti, bývaním ľudí bez domova v útulkoch na území Bratislavy a Nitry. Cieľovou sociálnou skupinou sú individuálne žijúci ľudia bez domova, ktorých hlavným znakom je dostatočná adaptabilita v prostredí. Problematika bývania bezdomovcov sa v posledných rokoch dostáva do popredia, pretože počet týchto ľudí neustále rastie. Problém rovnako presahuje medzi viaceré vedné oblasti, pričom v architektúre nebola doposiaľ dostatočne skúmaná. Ako základ pre ďalšie výskumy je nutné poznať aktuálny stav lokalizácie útulkov v štruktúre mesta, mieru ich sociálnej segregácie v štruktúre mesta, ale aj spôsoby ubytovania a potrebu zabezpečenia fyziologických potrieb v kontexte Maslowovej hierarchie potrieb človeka. Príspevok poukazuje na podstatu týchto aspektov a vyvodzuje podnety pre nutnú humanizáciu obytného prostredia v útulkoch v blízkej budúcnosti.
Komponovaná krajina v Turci
Miriam Heinrichová
Zhrnutie tohto článku je dostupné len v anglickom jazyku. Pre jeho zobrazenie kliknite na EN v pravom hornom rohu okna.
K nepokojnej estetike architekta Štefana Svetka
Jarmila Bencová
V reflexiách, textoch, angažovaných prejavoch a samozrejme v komentovanej tvorbe architekta Štefana Svetka (1926 – 2009) je možné čítať netrpezlivosť a nepokoj z nespravodlivosti spoločenského systému, dopadajúci a deformujúci osobné i inštitucionálne profesijné postupy. Nepokojný charakter tvorcu sa dá rovnako jednoducho čítať z jeho nezameniteľného rukopisu. Chýba mu, tak ako v architektúre aj v kresbe a písme zjemnené prvky, uhladenú tenkú čiaru či subtílny objem. No predovšetkým v jeho vrcholnej architektonickej i urbanistickej tvorbe 60. a 70.rokov je možné vidieť stále hľadanie najoptimálnejších východísk a nútených kompromisov medzi zadaním a vlastnou kreativitou, ktoré sa v architektonických konceptoch prejavuje dilemou medzi rozihrávaním hmotovo-objemových útvarov diela a úsilím po komplexnosti, ktoré je vlastne nedosiahnuteľné. Na jednej strane z pozície lídra ateliérov a renomovaného architekta a na druhej z pozície autora s osobitným zemitým a tvrdým pohľadom na svet zodpovedne, ale zároveň úzkostlivo hľadá architektonické a urbanistické formy pre technickú, technologickú a funkčnú zdarnosť „prevádzky“ objektov, ale zároveň aj spôsoby pre ich mimoriadny estetický účinok. Koncentruje ich často do expresívnej figuratívnej formy a do jej veľkostných či rozlohových dimenzií. Svetkovmu estetickému názoru konvenujú funkcionalistické abstrahované a konštrukčne jasné prístupy, aké bolo možné sledovať v okruhoch Le Corbusierovej, alebo u nás napr. Gahurovej estetiky architektúry. Ten celkom v zmysle Svetkovych úvah tvrdí, že „…architektura hledá estetickou formu, která by odpovídala formám novodobých konstrukcí, hledá nový řád, proporci, rytmus. Řeší otázky jak tyto vlastnosti vnésti do konstrukce stavebního díla a toto dílo obohatit… Při dokonalém respektu k účelu a konstrukci formujeme hmotu tak, aby dynamicky vzrušovala tam, kde je toho třeba ve smyslu estetickém… Nekľud, ktorý Svetko usmerňuje tvarom a kompozíciou hmôt svojej architektúry je jeho osobitým prejavom, ktorý si, zdá sa, svojím spôsobom aj pestuje. No tak ako u tohto protagonistu, je tvorivý i estetický nepokoj inšpirujúcou hybnou silou mnohých architektonických i urbanistických aktivít tejto epochy neskorého modernizmu u nás.