Experiment v teórii architektúry: Workshop ako vedecká metóda
Alexandra Dubovcová
Nasledujúci príspevok je venovaný experimentálnemu 3D Workshop , ktorý predstavuje jednu z výskumných metód dizertačnej práce Mesto vo filme – utópie, vízie, futurizmus. V doterajšom bádaní absentovalo vlastné reálne overenie niektorých domnienok na príklade. Je možné domnievať sa, že predstavy ľudí o budúcnosti sú ovplyvnené obrazmi mesta budúcnosti pochádzajúcimi zo sci-fi filmov. Cez praktický seminár bolo možné sledovať spôsob a mieru vplyvu vízií mesta zo sci-fi filmov na tvorbu študentov. Po úvodnej teoretickej príprave bolo úlohou študentov navrhnúť fragment ich vlastného mesta budúcnosti. Virtuálne modely vytvorené študentmi budú prevedené do fyzických modelov. Na záver sú všetky modely fragmentu mesta budúcnosti podrobne analyzované, s cieľom odpozorovať a popísať mieru a spôsob premietnutia predmetných filmových vízií do vlastných vízií študentov. Projekt má svoje vedecké, umelecké a pedagogické ciele. Po naplnení všetkých ambícií, výsledky workshopu prinesú nenahraditeľné podklady pre záverečnú dizertačnú prácu a budú znamenať dôležitú interdisciplinárnu spoluprácu.
Teoretické východiská emergentného dizajnu
Tomáš Tholt
Digitálny dizajn (navrhovanie) prešiel vývojom od zjednodušovania konvenčných procesov tvorby pomocou automatizácie, cez parametricky riadenú modifikáciu množstva podobných prvkov až po generatívne emergentné komplexné systémy. Prechod od parametrického k emergentnému dizajnu predstavuje prechod od zhora riadeného (top-down) systému k zdola riadenému (bottom-up) prístupu, ktorý vychádza z myšlienky nelinearity. Z tohto dôvodu je možné emergentný prístup považovať za v súčasnosti najpokročilejší spôsob navrhovania. Príspevok sa zaoberá východiskami emergentného prístupu v teóriách nelinearity a emergencie v súčasných poznatkoch vedy a filozofie. Architektúru, dizajn a umenie považuje za súčasť civilizácie ktorej prejavy vznikajú ako emergentné javy.
Digitálne rozhranie
Robert Löffler
Súčasné trendy v oblasti (digitálnej) architektúry a fabrikácie sa zaoberajú štúdiom vplyvu komplexnej sústavy činiteľov na architektúru. Tieto determinanty môžu byť rôzne – od prevádzkových a sociálnych, až po štrukturálne a materiálové. Fabrikácia architektúry môže prebiehať v reálnom prostredí pomocou komplexných mechanických systémov, alebo vo virtuálnom svete. Technologický progres umožňuje stieranie hraníc medzi realitou a virtuálnym svetom. Moment prelínania realít je zdrojom inšpirácie a umožňuje aplikáciu netradičných a inovatívnych pracovných postupov v rámci tvorby architektúry. Reaktivita sa stáva dôležitou súčasťou procesu tvorby a zároveň umožňuje transformáciu a interaktivitu štruktúr v reálnom čase. Pre danú problematiku je typická úzka prepojenosť architektonického návrhu s výpočtovou technikou a využitie netradičných technologických postupov akými sú napríklad robotické ramená, frézy, 3D tlačiarne, ,drony a nástroje virtuálnej a augmented reality.
Databáze architektury a lokalizace architektonických děl v digitálních mapách
Jaromír Srba
Tento článek je zaměřen na databáze spravující data o architektuře a na zkoumání nových možností a metod zobrazování geografické polohy v databázi dokumentovaných architektonických děl za pomoci mapových aplikací. Cílem je zlepšit možnosti lokalizace architektonických děl dokumentovaných v databázích architektury, především umožnit přesnější a úplnější dokumentaci polohy děl. Zkoumání probíhá za využití analytických a návrhových metod softwarového inženýrství v následujících postupných krocích: analýza současných metod a prostředků pro lokalizaci architektonických děl v databázích architektury, analýza potřeb, požadavků a možností a následný návrh doporučeného řešení a způsobu jeho implementace do prostředí relačního databázového modelu.
Banská Bystrica – vybrané ukazovatele intenzity využitia územia sídlisk
Karol Görner
V snahe o udržateľnosť našich miest sa stále viac stretávame s princípom intenzifikácie. Špecifickou témou sa v tejto súvislosti stáva intenzifikácia sídlisk z obdobia hromadnej bytovej výstavby. Dnes, keď územné plány miest zlyhávajú v riadení rozvoja na sídlisku, do popredia vystupuje potreba koncepcie intenzifikácie sídlisk. Pre lepšie pochopenie problematiky sídlisk je potrebné skúmať rôznorodé sídliská v kontexte celého mesta.
V práci sme sa zamerali na vypočítanie vybraných ukazovateľov využitia územia sídlisk (koeficientu zastavania, indexu podlažných plôch, priemernej podlažnosti a hustoty zaľudnenia) v rámci mesta Banská Bystrica. Cieľom práce bolo porovnanie zistených parametrov medzi sebou ako aj s odporučenými hodnotami z pohľadu potenciálu pre intenzifikáciu.
Nízke hodnoty skúmaných ukazovateľov nám ukázali, že sídliská v meste Banská Bystrica majú relatívne vysoký potenciál na intenzifikáciu. V závislosti od charakteru sídliska sa však spôsob intenzifikácie bude líšiť.
Trvalé umění ve veřejném prostoru Prahy po roce 1989
Petra Vlachynská
V tomto příspěvku se zabývám tématem trvalého umění ve veřejném prostoru, které bylo umístěno na území Prahy v rozmezí let 1989 – 2015. Se změnou politického režimu byla zrušena institucionální podpora a legislativa, která zajišťovala vysokou produkci nových realizací. Doposud neexistuje strategie či vize magistrátu ani jednotlivých správních obvodů Prahy, která by podporovala vznik a umisťování uměleckých děl. Výsledky mapování trvalého umění ve veřejném prostoru Prahy prezentuji z hlediska jejich četnosti v jednotlivých správních obvodech, prvotní funkce a vizuální typologie. Popisuji a interpretuji dvě díla, která jsou v mnoha ohledech sobě protipólem. Zajímá mne zejména odpověď na otázku, jak se díla vztahují ke svému kontextu z hlediska prostoru, architektury, dějů, estetiky a významu. Přispívají díla k identitě místa? Do jaké míry jsou nové realizace místně specifické?
Vegetace v udržitelné architektuře staveb Solar Decathlon
Barbora Janíková
Vegetace patří k často využívaným prvkům udržitelné architektury. Má ekologická, estetická i technická pozitiva. V rámci Soutěže Solar Decathlon, kde týmy budoucích architektů realizují své představy o podobě udržitelného bydlení současnosti, je představena řada netradičních a inovativních prvků také v oblasti implementace vegetace do obydlí. Specifické jsou zejména projekty navrhované do extrémních podmínek pouští, polopouští či extrémně chladných oblastí. V historii soutěže lze také vypozorovat určité trendy v užití vegetace v návrzích a realizacích těchto staveb.
Evanjelický kostol v Trnave: Genéza vzniku jedinečnej sakrálnej architektúry
Katarína Haberlandová
Skúmaním pozadia vzniku projektov evanjelického kostola v Trnave od architekta Josefa Mareka sa dosiaľ nikto systematicky nezaoberal. Hoci už v minulosti sa vedelo, že stavbe tejto zaujímavej sakrálnej architektúry predchádzala súťaž, podoba súťažných projektov nebola známa. Nedalo sa teda ani odhadnúť, prečo Marek zvolil napokon realizovaný, netradičný amfiteátrový koncept. V archíve evanjelickej fary, ktorý doposiaľ nie je odborne spracovaný, sa zatiaľ podarilo nájsť aspoň niektoré zo súťažných projektov, ale aj starších plánov kostola, ktoré boli zrejme podkladmi pre uvažovanie o podobe moderného evanjelického kostola ešte na začiatku 20. storočia. Medzi ne patrí aj projekt viedenského architekta Ludwiga Schöneho, koncipovaný na pozdĺžnom pôdoryse a poňatý v historizujúcom slohu s neorománskymi a neogotickými prvkami. Potom sú tu súťažné projekty zo začiatku 20. rokov 20. storočia, kde súťažná porota jasne formulovala základnú požiadavku na kostol – amfiteáter. Nie všetci architekti, ktorí sa súťaže zúčastnili, túto podmienku dokázali akceptovať. Z literatúry vieme, že amfiteáter napokon navrhli iba dvaja architekti. Predpokladáme, že to boli František Gahura a Juraj Tvarožek. Porota sa napriek tomu netajila nespokojnosťou a projekt napokon priamo zadala Josefovi Marekovi, ktorý túto úlohu dokázal vyriešiť tak, aby maximálne vyhovovala požiadavkám modernej evanjelickej liturgie. Vznikol tak kostol, ku ktorému v rámci okruhu medzivojnovej sakrálnej architektúry v Československu len ťažko hľadáme paralelu. Stavba je hodnotná predovšetkým pre svoju čistú jednoduchú hmotu navonok priznávajúcu amfiteatrálnu dispozíciu, ktorá bola v danej dobe novátorská. Zaujímavé je tiež osadenie kostola na pozemku z jednej strany ohraničenom hradbami, ale aj konštrukčné riešenie krovu kostola, na ktoré v minulosti upozornil Jozef Šimončič.
Dušan Martinček – architekt hradu
Anna Gondová
Problematika obnovy Bratislavského hradu je vždy priamo spájaná s vedúcou osobnosťou, ktorá v danom období viedla stavebné a projekčné práce. Na základe tohto kritéria môžeme jednotlivé obnovy hradu zadefinovať približne do piatich etáp. Dušan Martinček, architekt, pamiatkár, pedagóg, ale aj všestranný umelec, skvelý fotograf a publicista, bol vedúcou osobnosťou tej druhej, ktorá bola charakteristická kombináciou viacerých metód obnovy. V prvej fáze (50 – 60. roky) išlo hlavne o konsolidáciu a dostavbu ruiny a obnovenie jej pevnostného charakteru so zachovaním zvyškov barokového originálu, neskôr (60. – 70. roky), vstúpila do obnovy moderna, tak z ideologických, ako aj pragmatických dôvodov. V projektovom ateliéri pre rekonštrukciu pamiatok bratislavského Stavoprojektu pôsobil Dušan Martinček v pozícii hlavného architekta 18 rokov. Najvýraznejšie sa ako tvorivý architekt prejavil práve pri rekonštrukcii Bratislavského hradu. Tú sám architekt označoval nielen za najväčšiu, ale aj najmilšiu akciu jeho života. Preberajúc žezlo po Alfrédovi Pifflovi, viedol práce na hrade v rokoch 1958 – 1976. Zanechal po sebe kontinuálnu kultúrnu vrstvu a viacero pozoruhodných architektonických intervencií, predovšetkým novotvarov. Posledná, ešte stále prebiehajúca obnova Bratislavského hradu, viaceré z týchto zásahov z rôznych príčin odstránila. Posledná úloha, ktorej sa ako hlavný architekt venoval s plným nasadením bol návrh nového vstupu do hradného paláca zo severnej terasy, na ktorej presadzoval rekonštrukciu pôvodnej barokovej záhrady. Po odchode z pozície hlavného architekta hradu, zostal Dušan Martinček s jeho dianím ešte pár rokov spojený. Prostredníctvom pozície poradcu pre obnovu hradu publikoval, dohliadal na realizáciu stavebných prác a dotváranie detailov.
Architektúra kasární v Bratislave: Historicko-stavebný vývoj a vplyv na formovanie mestskej štruktúry
Laura Pastoreková
Dejiny Bratislavy nás neustále presviedčajú, že toto mesto ako dôležitý strategický bod, malo vždy veľký vojenský význam. V priebehu 19. storočia sa však v súvislosti so zavedením povinnej brannej služby stalo okrem dejiska vojnových udalostí aj dôležitým posádkovým mestom. Popri budovaní vojenských veliteľstiev a škôl sa armáda sústredila na početnú výstavbu kasární, teda špecializovaných komplexov s presne stanovenou vnútornou dispozíciou, slúžiacich prevažne na ubytovanie a výcvik vojska. Spočiatku sa kasárne stavali ako samostatné domy vo výške dvoch až troch nadzemných podlaží, neskôr ako polopermanentné baraky, ktoré postupne nahradili areály s murovanými stavbami. Podľa veľkosti a špecializácie daného vojenského útvaru vznikali v Bratislave rôzne typy priestorov s odlišnou lokalizáciou, ktoré v dôsledku svojej privátnej funkcie a rôznych hospodárskych výhod plynúcich z ich výstavby formovali rozvoj mestskej štruktúry. V posledných desaťročiach pred začiatkom prvej svetovej vojny, spolu so zvýšenou urbanizáciou miest a expanzívnou politikou európskych mocností, začala výstavba kasární naberať nevídané rozmery a z celkového počtu obyvateľov tvorilo vojsko skoro sedem percent. Poznanie hodnôt a vývoja architektúry týchto stavieb nám tak umožní pochopiť ich potenciál a význam v rozvoji mesta.
Krycie konštrukcie torz architektúry
Lýdia Chovancová
Konzervácia a obnova torzálnej architektúry na Slovensku je od roku 2012 výraznejšie finančne podporovaná. Ide predovšetkým o stabilizáciu a konzerváciu havarijných stavov, v rámci toho sa vynára otázka prestrešenia ruín ako jedného zo spôsobov ochrany. Na torzách situovaných v prírodnom prostredí sa uplatňujú skryté ploché strechy, pri dobrej miere zachovania slohové rekonštrukcie. Príspevok má za cieľ poukázať na škálu možností ochranných konštrukcií na základe východiskových podmienok.
V úvode je vysvetlená terminológia spojená s torzálnou architektúrou, je predstavený proces a vedné disciplíny vstupujúce do obnovy/prezentácie ruiny/torza. Architektúra ako vedná disciplína zohľadňuje výsledky výskumov archeológie a histórie architektúry, je prienikom krajinnej architektúry, urbanizmu, statiky a pamiatkovej starostlivosti. Urbanistické faktory – poloha voči sídelnej štruktúre, diaľkové pohľady na lokalitu a vyhliadkové body z nej, silueta, komunikácie a zeleň – vplývajú na rámcovú metódu obnovy areálu a v rámci nej na umiestnenie ochrannej konštrukcie alebo krycej stavby. Architektonické činitele tvarujúce nové prestrešenie sú miera zachovania, zasypania a rekonštruovateľnosti ruiny/torza, tvar pôvodného prestrešenia, filozofia návrhu a nová funkcia. Na dvoch tvarových archetypoch prestrešenia historickej architektúry (šikmá strecha a rovná línia zaatikovej strechy) sú spracované schémy možnej ochrannej konštrukcie zachovaného torza.
Z porovnania realizácií na Slovensku a spracovaných schém vyplýva, že sa v praxi používa len obmedzená škála. Náznaková rekonštrukcia nad torzami sa používajú ojedinele. Odborná verejnosť preferuje novotvary utilitárnych a skrytých plochých striech.
Jazyk detailu v kontexte konverzie
Gabriela Rolenčíková
Architektúra „po záruke“, ktorá už stojí, niekedy potrebuje len veľmi málo, aby mohla byť druhotne využívaná. Akákoľvek opustená budova si zaslúži svoje nové využitie z dôvodu, že na svoju výstavbu a následné užívanie sa spotrebovalo obrovské množstvo energie. Opätovné využitie tejto energie by umožnilo uplatniť princípy uzatvoreného materiálového cyklu (Cradle to Cradle) v komplexnom merítku.
Kolobeh znovuosídlovania urbanizovaných území, alebo dnes už bežnú recykláciu materiálov bude v čoraz väčšej miere dopĺňať recyklácia, resp. konverzia už existujúcich „starších“ budov, ktoré však nato, aby boli využiteľné, musia prejsť istým ozdravovacím procesom, tzv. RE-procesom (re-mediate v urbanistickej mierke, re-use ako konverzia budov, a re-cycle – recyklácia materiálov).
Termín konverzia je dnes najčastejšie spájaný s priemyselnými budovami strativšími svoju pôvodnú funkciu a napriek svojim kvalitám, neustále sa postupne vytrácajúcimi. Napriek tomu sa konverzia neobmedzuje typologicky a možno ju aplikovať na akýkoľvek objekt, ktorého existenciu zaručí zmena (aj dočasná) funkčnej náplne. Predpokladajme, že objekty postavené do 18. storočia zaradíme medzi pamiatkovo chránené. Objekty pochádzajúce z 19. storočia a mladšie však už medzi sebou majú mnoho zástupcov netitulovaných ako pamiatky. Spôsobené to je už masívnejšou výstavbou z tohto obdobia v mestských štruktúrach vplyvom rozvíjajúcej sa priemyselnej spoločnosti. A priemyselné objekty nie sú vyhlasované za pamiatky s takou samozrejmosťou, ako ostatné stavby. Výsledkom sú precedensy, pri ktorých stále dochádza k totálnej likvidácii celých priemyselných areálov.
Existuje potenciál umiestniť v budove Slovenského rozhlasu občiansku vybavenosť komerčného rázu?
Štefan Bekeš
Budova Slovenského rozhlasu na Mýtnej ulici v Bratislave patrí podľa teoretikov architektúry medzi skvosty neskorej moderny. Tí zároveň upozorňujú aj na potrebu jej ochrany. Ďalšou časťou odbornej verejnosti, ale i tej laickej, je však považovaná za relikt komunistického režimu, ktorý treba odstrániť z obrazu mesta. I keď bola postavená na veľmi špecifickú funkciu a vyžiadala si mimoriadne technické, funkčno-prevádzkové a často aj nové technologické riešenia, ktoré môžeme zaradiť medzi unikátne, jej prevádzky, technológie a celkový súčasný stav rýchlo zastaral a stal sa nevyhovujúcim, dokonca i predimenzovaným pre súčasné potreby rozhlasu, bude potrebné v blízkej budúcnosti pristúpiť k jej hĺbkovej obnove. Preto je potrebné zistiť potenciály a limity tejto stavby, ktoré budú ovplyvňovať samotný návrh obnovy tohto objektu.
Nasledujúci príspevok pojednáva o možnosti integrácie občianskej vybavenosti komerčného charakteru do budovy Slovenského rozhlasu. Tento potenciál (ekonomický i stavebný) sa bude zisťovať z výsledkov prieskumu pešej dopravy v okolí budovy rozhlasu, prieskumu počtu zamestnancov a študentov, pracujúcich a študujúcich v dochádzkovej vzdialenosti do 200 m od budovy rozhlasu, z priestorového rozmiestnenia komerčnej občianskej vybavenosti v blízkosti riešenej budovy a zo samotných prevádzkových nárokov rozhlasu. Všetky nadobudnuté poznatky sa aplikujú pri hodnotení komerčných potenciálov budovy Slovenského rozhlasu a pri určovaní možných priestorov na umiestnenie takýchto prevádzok.
Scénografia sociálnej imitácie ako politického artefaktu v stredoeurópskom hudobnom divadle v druhej polovici 20. storočia
Peter Mazalán
Od druhej polovice 20. storočia začalo divadlo používať iné formy svojich výrazových nástrojov. Prevažne v nemeckej proveniencii sa udomácnil pojem „Regietheater“, režisérske divadlo. V tejto novej tendencii interpretácií sa originálne predlohy dramatických diel stávajú reinterpretovnými spôsobom nahrádzania alebo zámeny rôznych úrovní a schém pôvodnej štruktúry príbehu. Divadlo malo od pradávna silnú schopnosť komunikovať a diskutovať komplikované spoločenské a politické udalosti (Richard Wagner, Giuseppe Verdi). Hudba a príbehy sú nadčasové. Ich moderné vizualizovanie cez nové apelatívnejšie výklady robí z divadla živé komunikujúce umenie. Jedným zo spôsobov priblíženia je médium architektúry v scénografii, ktorá predpokladá preferencie známych vizuálnych symbolov ku ktorým má recipient jasný vzťah a ich dekódovanie môže prebiehať konkrétnejšími cestami. Divadelné dielo je sugestívnejšie, apelatívnejšie a silnejšie v celkovom výraze. Anna Viebrock ako jedna z najznámejších scnénografov cituje objekty prevažne východného Nemecka, aby okrem iného vytvárala svojim dielom uvádzaným v rôznych častiach Európy nové kontextuálne otázky. Túto jej tendeniu je možné nazvať „hyperrealisticou sociálnou imitáciou“.
Cesta (nielen) na druhý svet – pohyb v krematóriu od Ferdinanda Milučkého
Ondrej Kurek
Náš príspevok vychádza z dizertačnej práce s názvom: Architektúra v pohybe, pohyb v architektúre. Tá sa venuje výskytu pohybu v architektonickej teórii aj praxi, v histórii aj súčasnosti. Osobitne sa v nej potom zaoberáme procesívnym pohybom a jeho prítomnosťou v slovenskej architektúre.
V príspevku sa zameriavame na druhy procesívneho pohybu, ktoré majú dosah na koncepciu vnútorného architektonického priestoru. Našou “case study” je Krematórium v Bratislave od Ferdinanda Milučkého. Nadväzujeme tak na štúdie Paula Rudolpha, ktorý vytvoril niekoľko inšpiratívnych analýz pohybu v Barcelonskom pavilóne od Miesa Van der Roheho pretože v oboch stavbách vidíme paralely.
Pre väčšiu objektivitu výsledkov skúmania použijeme techniku Space syntax. Pomocou tohto súboru digitálnych techník na analýzu priestorovej konfigurácie vytvoríme rôzne grafické výstupy. Všetky získané výsledky vyhodnotíme. Pokúsime sa tak vytvoriť komplexný obraz o spôsobe pohybu v skúmanom objekte.
Nezávislé kultúrne centrá a identita mesta
Peter Lényi
Impulzom pre tento text bolo dlhodobé pozorovanie a presvedčenie, že človekom vytvorená časť prostredia, v ktorom žijeme stráca identitu. Novopostavené je vo väčšine priemer z priemeru, oprostené od akejkoľvek ambície experimentovať. Staré mizne a keď už nie je rovno búrané, tak sa naň aspoň zabúda.
Koolhasov text Generické mesto, vydaný v rámci knihy S,M,L,XL, predstavuje mesto, ktoré je najvšeobecnejším opakovaním iných, je nositeľom ne-identity . Rozhovor pre časopis Wired ‚From Bauhaus to Koolhaas‘ o rok neskôr tieto myšlienky dopĺňa v civilnejšom jazyku. Paralela medzi Koolhasovým mestom a našim dnešným stredoeurópskym prostredím sa síce nenachádza vo veľkosti, živosti a dravosti, spočíva však v spomínanom vyprázdňovaní identity.
Centrá nezávislej kultúry sú inštitúcie, ktoré produkujú a prezentujú súčasnú kultúru, vznikli na súkromnej báze. Zachovávajú a produkujú identitu, okrem základnej architektonickej roviny – dochovania a užívania pôvodnej stavebnej štruktúry – tu vzniká nová identita v rovine nestavebných druhov umenia. Ideálom je definovanie charakteru, identity a histórie v zmysle, ako načrtáva Goethe respektíve Nietzsche, keď hovoria o tom, že musíme opovrhovať a odmietať to, čo je utlmuje našu kreativitu a činnosť – nech už ide aj o históriu. A ideálom je opak – hľadať to, čo nás oživuje. Nezávislé kultúrne centrá produkujú artikel, ktorý je pre nás potrebný, pokiaľ chce spoločnosť rásť. Výhodou centier nezávislej kultúry oproti iným zložkám občianskej spoločnosti je fakt, že sa to tu deje rovnako vo fyzickom priestore ako aj vo virtuálnom a že tu zostáva záznam, odtlačok, že tu vzniká kritická masa, ktorá dáva predpoklad udržateľnosti a udávania smeru aj za ich hranicami.
Architektúra Tbilisi vo vibrácii posledných dekád
Martin Zaiček
Článok The Tbilisi Architecture in Vibration of the Last Decades sleduje zmeny architektúry v kontexte politickej situácie v regióne Južného Kaukazu v posledných dvoch dekádach. Text oboznamuje čitateľa s vybranými príkladmi Gruzínskej architektúry z obdobia neskorého modernizmu a poukazuje na jej formálnu transformáciu v dôsledku spoločenských zmien. Venuje sa zaužívanému pojmu ,,Kamikadze lodžia“ – amatérskym prístavbam panelových domov z II. polovice 20. storočia, ako fenoménu charakterizujúce obraz mesta v súčasnom Gruzínsku. Opisuje stav diskurzu v súčasnom Tbilisi v oblasti architektonického dedičstva minulého storočia, kde dochádza k spoločenskej transformácii na modernú metropolu krajiny ašpirujúcej na členstvo v Európskej Únii.