Filozofia firemného bývania

Možno konštatovať, že istý druh „firemného bývania” sa datuje do obdobia praveku. Človek žil kočovným spôsobom života, presúval sa so svojím domovom a majetkom za zdrojom obživy. Či už to bola zver, alebo kvalitnejšie poľnohospodárske podmienky. Ľudia sa združovali do menších alebo väčších celkov, aby boli obranyschopnejší.

Neskôr si ľudia osady zakladali v oblastiach s potenciálom. Vodným kvôli rybolovu a pestovaniu plodín. Oblasti s nerastným bohatstvom ako rudy pre banské mestá, napríklad Banská Bystrica alebo soľ pre Solivar a mnohé iné. Bolo to najmä z praktických dôvodov, budovali si tam napríklad objekty, ktoré potrebovali pri práci, mali tam poodkladané náčinie, alebo kvôli stráženiu.

Po vynáleze parného stroja v 18. storočí začali vznikať továrne, vznikla manufaktúra a po mnohých peripetiách si majitelia jednotlivých fabrík začali uvedomovať, že zamestnanci podávajú lepší výkon, ak nemusia dochádzať z veľkých vzdialeností, nie sú rozptyľovaní a sústredia sa. A to je pre firmu ekonomický zisk. Tak im chceli ponúknuť také podmienky, aby boli spokojní a bez stresu. Začalo sa budovanie robotníckych kolónií v tesnej nadväznosti na väčšie fabriky. Lebo len väčšie firmy si mohli dovoliť vložiť finančný kapitál na výstavbu domov pre zamestnancov. Bolo to bývanie v jednoduchých, väčšinou radových alebo bytových domoch bez predzáhradky, tobôž nie záhrady. V takýchto kolóniách absentovala zeleň v akejkoľvek forme, ovzdušie tu bolo znečistené dymom z priemyselných komínov, železníc, motorov a prachom z ulíc. Deti sa mohli hrať len na chodníku alebo na ceste pred domom. Ľuďom sa však aj napriek tomu takéto bývanie páčilo, bolo modernejšie. Tieto domy už mali hygienické miestnosti vybavené sprchou alebo vaňou a WC, avšak boli spoločné pre viac bytov.

Po druhej svetovej vojne ako reakcia na tento typ miest vznikla teória záhradných miest. Tu už išlo majiteľom tovární najmä o zdravie zamestnanca. Pretože heslo pre ozdravovacie tendencie miest bolo: „Nič sa pre kapitalistu nevypláca viac ako zdravie zamestnanca.“ Budovy boli prestúpené zeleňou. Kvôli elektrifikácii sa vyčistilo ovzdušie aj ulice a vznikol nový priestor, kde zamestnanec mohol tráviť voľné chvíle a oddychovať – park. V zahraničí tak vznikli mestá, ako napríklad Port Sunlight a Letchworth v Anglicku, Käpilä a Tapiola vo Fínsku, u nás, na území Československa boli v tomto duchu postavené mestá Zlín, Partizánske alebo Svit. V týchto mestách sa časom postupne vybudovali aj služby pre obyvateľov. Zdravotnícke zariadenia, školské zariadenia: škôlky, základné školy a školiace strediská pre zamestnancov, športové a kultúrne inštitúcie a služby spojené s predajom. Z takýchto miest postupne vyrástli samostatné, zeleňou prerastené a od podniku nezávislé mestá.

V súčasnosti sa veľké firmy potenciálne schopné zamestnať veľké množstvo ľudí sústreďujú mimo intravilánu mesta alebo obce v nadväznosti na dopravu. Pre nedostatok kapitálu na vybudovanie nového ubytovania pre zamestnancov sa tento problém rieši využitím služieb miestnych hotelov, penziónov alebo dočasným prenajatím voľných bytov v meste najbližšie k firme. Takéto riešenie mimo centra má mnoho nevýhod, ako sú vzdialenosť a s tým spojená aj časová náročnosť dochádzky a nevyhnutnosť vlastniť auto alebo s využitím hromadnej dopravy, prípadne prostredníctvom firemného auta. To však zvyšuje náklady firme a tým aj cenu práce. Veľkým firmám v satelitoch sa osvedčilo mať prenajatý autobus, ktorý zadarmo rozváža a zváža ľudí z okolitých obcí a miest do zamestnania na jednotlivé zmeny. Ďalšou veľkou nevýhodou je neschopnosť ubytovania sa v meste, lebo väčšina ubytovacích zariadení je obsadená práve zamestnancami jednotlivých podnikov, čím klesá cestovný ruch pre dané miesto a s tým spojený aj rozvoj mesta.

Tieto nevýhody by sa dali odstrániť, keby zamestnanci boli zoskupení v zónach s ubytovaním neďaleko firmy. Takéto riešenie by zlepšilo medziľudské vzťahy medzi zamestnancami navzájom, ale aj medzi zamestnancami a vedením firmy, lebo by sa mohli lepšie spoznať a možno riešiť určité záležitosti aj mimo pracovného času. Výhody sú najmä ekonomické, ale, bohužiaľ, len z dlhodobého hľadiska.

Ak by sa takýto zamestnávateľ našiel, musel by poskytnúť zamestnancovi životný štandard na určitej úrovni, to jest aspoň základnú občiansku vybavenosť so službami. Napríklad predajne potravín, drogérie, požičovne, čistiarne alebo práčovne, ktoré by využívali najmä zamestnanci na krátkodobý pobyt. Pri vyššom štandarde aj vybavenie kultúrnymi inštitúciami, kiná, knižnice a športové a školské zariadenia, miesta na oddych so zeleňou, parky, a v neposlednom rade zdravotnícke zariadenie. v prípade Slovenska je vo viacerých oblastiach veľký geotermálny potenciál, ktorý sa dá využiť aj na relax a odpočinok zamestnancov.

Možnosti ubytovania by mali byť takisto rôznorodé, ale v závislosti od toho, pre akú skupinu zamestnancov je cielené. Malo by tu byť zastúpené rovnako trvalé prechodné, ale aj dlhodobé ubytovanie v rôznych štandardoch vybavenia a veľkosti podľa možností alebo podľa postavenia zamestnanca. a predovšetkým by malo byť v dostupnej vzdialenosti od zamestnania.

Čím viac je takéto miesto vybavené službami a rôznymi možnosťami bývania a oddychu, tým viac sa pre zamestnanca stáva atraktívnejším a ak sa už dostane do takého fungujúceho a vybaveného spoločenstva, je preňho veľmi dôležité prácu si udržať, lebo potom v práci podáva aj lepšie výkony. o to by sa mal snažiť každý zamestnávateľ. Takže aj keď sú vstupné náklady firmy väčšie, v konečnom dôsledku sa takáto investícia vráti.