ZHRNUTIE
Pre sídelnú štruktúru Slovenska v transformačnom období je charakteristická výrazná regionálnou diferenciácia, ktorá má dopad aj na predpoklady a možnosti rozvoja jednotlivých vidieckych sídiel. Príspevok sa ťažiskovo venuje skúmaniu priestorových prejavov rozvoja urbánnej štruktúry vidieckych sídiel, s ohľadom na ich vývojovú podstatu, hospodársky, sociálny a polohový potenciál. Vidiecke sídla sa analyzujú z hľadiska prejavov premeny ich vnútornej štruktúry, ako aj vonkajšej priestorovej rozpínavosti do krajiny. Predmetom skúmania sú vidiecke sídla, ležiace v zázemí miest, na sídelných rozvojových osiach, s výrazným rozvojom rezidenčnej funkcie. Za najdôležitejšie ukazovatele miery rozvoja, ktoré sa sledovali v modelových sídlach, boli zmeny demografickej a fyzickej štruktúry. Indikátorom potenciálnych rozvojových plôch bola intenzita využitia územia, vyjadrená hustotou zastavaného územia obce a osídlenia. Rozvoj vo vidieckych sídlach ležiacich v suburbanizovanom zázemí miest by sa mal orientovať na útlm extenzívneho rozvoja a postupnú intenzifikáciu ich vnútornej štruktúry, ktorú je nevyhnutne legislatívne usmerňovať a regulovať.