Prvková recyklácia v nábytkovej tvorbe: Stretnutie s udržateľnosťou

Katarína Lauková Zajíčková

ZHRNUTIE

Recyklácia v nábytkovej tvorbe má mnoho podôb. Jej hraničné princípy tvoria: znovupoužitie objektu na jednej strane a úplná materiálová recyklácia na druhej strane. Znovupoužitie objektu alebo recyklácia samotného nábytku zahŕňajú minimálne zásahy do pôvodného riešenia, spájajú sa predovšetkým s renováciou povrchov alebo so základnými opravami bez zmeny funkčného využitia objektu. Materiálová recyklácia je, naopak, princíp, pri ktorom nový recyklovaný materiál a produkt z neho vyrobený nejavia žiadne známky predošlého životného cyklu. Medzi týmito mantinelmi existuje viacero postupov, ktoré sa prelínajú. Jedným z kľúčov, ako ich uchopiť, je sledovať vzrastajúcu mieru zásahu do pôvodného objektu. Možnosť jasne identifikovať časti produktov – prvkov z predošlého životného cyklu vymedzuje pojem prvková recyklácia v nábytkovej tvorbe. Keďže sa takto spracúva určitá časť druhotných surovín, prvková recyklácia sa často zaraďuje k nástrojom na znižovanie množstva odpadu a interpretuje sa v kontexte udržateľnosti. V ktorých bodoch sa však stretávajú?

Je dôležité zohľadniť možnú materiálovú recyklovateľnosť prvku. Prvky alebo časti produktov, ktoré možno ľahko recyklovať, predstavujú hodnotný zdroj na materiálovú recykláciu (PET fľaše, hliníkové plechovky, kancelársky papier či fľaškové sklo, ktoré sa môže opätovne používať). V prvkovej recyklácii sa často objavujú vďaka svojim materiálovým vlastnostiam, tvarovej využiteľnosti, opakovateľnosti a početnosti alebo dostupnosti.

Ešte pomerne nedávno sa odpad vnímal ako ďalej nevyužiteľný materiál, nie ako surovina na spracovanie. Ako reakcia začali vznikať mnohé dizajnérske produkty prvkovej recyklácie. Príkladom môže byť odpočinkové ležadlo z PET fliaš (2004) od Miroslava Debnára, ktoré predstavuje nápaditý a jednoznačný návrh s čistou technológiou, umožňujúcou jednoduchú separáciu častí. Použitie týchto hodnotných materiálov na prvkovú recykláciu je nevyhnutné domyslieť až do úplného detailu, aby sa neznehodnotili a išlo naozaj o lokálne dostupný materiál (zozbieraný, zdedený, darovaný, nájdený a pod.).

Ďalším kritériom pri výbere materiálu je možný obsah škodlivých prvkov. Je nevyhnutné, aby sa dizajnér zaoberal objektmi svojho záujmu nielen z umelecko-výtvarného hľadiska, ale aj z hľadiska ich materiálového zloženia a predchádzajúceho „života“. Okrem potenciálu daného materiálu na prvkovú recykláciu musí dizajnér prebádať i zloženie výrobku z pôvodnej výroby. Problém môže nastať pri sledovaní obsahu plesní, húb a mikroorganizmov, ktoré sa môžu rozmnožiť nielen pri zlom skladovaní, ale aj pri používaní výrobku predošlým majiteľom. Rozoznať riziko biologického znečistenia je však pre budúceho spotrebiteľa, ale aj pre samotného dizajnéra takmer nemožné.

Súčasťou poznania každého dizajnéra, ktorý chce tvoriť environmentálne zodpovedné diela, by mal byť systém cradle to cradle (z kolísky do kolísky). Ide o ucelenú teóriu, ktorú s rovnakým názvom publikoval William McDonough a Michael Braungart (2002) a jej neodmysliteľnou zásadou je rozdelenie materiálov na dve hlavné skupiny. Preto teória cradle to cradle špecifikuje dvojakú materiálovú bázu: biologickú (rozložiteľnú v prírode, biodegradovateľnú) a technickú (kontinuálne cirkulujúce materiály v rámci uzavretého priemyselného/výrobného cyklu). Ak sa dodržiava možnosť separácie uvedených dvoch skupín materiálov, hospodárenie s nimi prebieha v rámci uzavretých životných cyklov. Produkty by sa nemali navrhovať len na prvý životný cyklus, ale tak, aby sa dali využívať znova a znova. Tento prístup aplikovali dizajnéri Hendzel + Hunt na kolekciu jedálenského nábytku Made in Peckham, ktorý vyrábajú z lokálne zozbieraného dreva bez použitia kovových spojov.

Prvková recyklácia stavia na tom, čo sa už navrhlo. Dizajnér často vstupuje do návrhov svojich predchodcov a používa ich ako diel na nový produkt. Voľnejšie chápanie autorstva, ako ho opisuje Jan Michl, umožňuje vstupovať do predošlých riešení a používať ich na vlastný koncept. Miera a spôsob zásahu do pôvodných objektov zatiaľ zostávajú plne v rukách dizajnéra. Rovnakým fenoménom sú takmer rovnaké riešenia spracovania materiálov, ktoré vznikajú nezávisle od seba. Pohľad na autora ako tvorcu – jednotlivca, ktorý prináša jedinečné a originálne dielo, sa tým oslabuje.

Recyklovanie je staré ako samo ľudstvo, avšak ako nástroj dizajnérskej či umeleckej tvorby sa začalo cielene používať len pred niekoľkými desaťročiami. Od readymades Marcela Duchampa po súčasnosť sa so zmenou spoločenských a ekonomických podmienok menili aj dôvody recyklovania v dizajne, umení a architektúre.

Výzvou pre prvkovú recykláciu by mohla byť aplikácia princípov spomínaného open dizajnu. Takýto prístup, v ktorom by bol dizajn ako idea za určitých podmienok voľne šíriteľný, by dokázal nielen prepojiť dizajnérov, remeselníkov, tvorcov a vylepšovať predošlé návrhy spracovania prvkov, ale rovnako by sprístupnil dizajn širšiemu okruhu používateľov. Sám používateľ alebo v spolupráci s lokálnym remeselníkom či dizajnérom by mal možnosť podieľať sa vlastnou prácou na výrobe, a tým by sa úmerne znižovala výrobná cena. Možnosť overovania návrhu v procese zdokonaľovania prototypov od jedného remeselníka – dizajnéra k druhému by mohla viesť až k novému typu „sériovosti“. Zároveň by sa ponúkala možnosť vytvoriť si vzťah k produktu alebo nábytku, čo predpokladá jeho dlhodobejšie používanie a výrazné predĺženie životnosti. Takto sa opäť vraciame ku kontextu udržateľnosti, ktorý sa stáva neodmysliteľnou súčasťou prvkovej recyklácie.

Kľúčové slová: udržateľnosť, prvková recyklácia, cradle to cradle, open dizajn, autorstvo