Nezávislé kultúrne centrá

Peter Lényi

ZHRNUTIE

Po zmene politického režimu na Slovensku v roku 1989 sa zmenili aj podmienky pre vznik nových priestorov pre kultúru. Kým predtým bola ich hlavným iniciátorom štátna moc, po tomto roku vedúcu úlohu prevzali súkromné nezávislé skupiny. Najčastejším spôsobom vysporiadania sa s problematikou svojho priestoru sa stala adaptácia nevyužívaných industriálnych/športových/dopravných stavieb. Štúdia opisuje tento jav na príklade divadla, ktoré zastupuje aj iné priestory pre kultúru (galérie, koncertné sály), u ktorých táto genéza prebehla podobne. Pri opúšťaní typologicky vlastných budov často nastáva syntéza viacerých druhov umenia do novej inštitúcie – nezávislého kultúrneho centra. Umelecké formy, ktoré v ňom prebiehajú preberajú charakteristiky inštitúcie – sú nízkonákladové, hľadajú nové formy vyjadrovania, snažia sa spytovať dogmy a posúvať sa kvalitatívne dopredu. Vzťah s divákom je veľmi tesný, centrá fungujú ako dôležité body v rámci lokálnej umeleckej a susedskej komunity. Scéna v rámci Európy sa formuje od 70-tych rokov 20. storočia, v súčasnosti je v sieti TransEuropeHalles združených 56 kultúrnych centier. Slovenská scéna sa utvára od prvých rokov 21. storočia, sieť Anténa má aktuálne 16 členov.

Kľúčové slová: architektúra, umenie, mesto, kultúra, nezávislé kultúrne stredisko