ZHRNUTIE
Poznanie industriálnych stavieb je založené na historickej genéze a na analýze technického vývoja a nových technológii ako hlavných nositeľov industrializácie. Je pravdepodobné, že takýto pohľad povedie k simplifikácii niektorých javov, pričom ich odkrývanie je úzko späté z filozoficko- ideologickým a umelecko- historickým rozborom.
O problematiku industrializovaného stavania na príklade vzájomného porovnávania industrializovanej stavebnej výroby v Junkerswerke a stavebných industrializovaných tendencií Bauhausu v Dessau sa za posledné obdobie zaujímalo niekoľko málo autorov. Prví z nich patria k renomovaným odborníkom na tému Bauhausu, tí druhí, nadšenci, vychádzajúci viac-menej z vedomosti histórie firmy Junkers. Oba náhľady sú vo svojej podstate príliš strohé a oklieštené, nakoľko v priebehu štúdia, výskumu či analýz nezasiahli do hĺbky problematiky. Napriek tomu možno smelo konštatovať a označiť ich za jedinečné, podávajúce vzácne informácie o kooperácii spomínaných inštitúcii na báze industrializovaného prefabrikvaného stavania. Týmto spôsobom akoby chceli dopovedať opomenutý kúsok histórie v rámci kontinuálneho historického vývoja industrializovaných stavieb. Výsledkom priebehu analýz súčasného stavu danej problematiky a po ich ukončení bola v prvom rade selekcia informačných prameňov na pramene primárne a sekundárne. Primárnymi prameňmi sú mienené poznatky získané terénnym a archívnym prieskumom. Patria sem predovšetkým grafické a textové podklady ako fotografie, kresby originálov, architektonické, stavebné a konštrukčné výkresy, ale predovšetkým patenty, firemné odborné analýzy, správy a zápisy zo zasadnutí, poznámky atď. Spomínané materiály a dokumenty zachytávajú mimoriadne dôležité fakty jednak o spolupráci Bauhausu s Junkerswerke ako aj individuálny vývoj industrilizovaných prefabrikovaných oceľových stavieb v oboch inštitúciách separátne.
Bauhaus, ako jedno z avantgardných hnutí dvadsiatych rokov 20. storočia, tvoril bytostnú súčasť všeobecného kontinuálneho vývoja histórie industrializácie, bol jej druhou modernou. Spolupráca s Junkerswerke vo viacerých oblastiach je toho iba dôkazom. Napriek tomu, že prvotná idea Bauhausu vychádzala z tendencií väzby umenia a remesiel ešte v časoch Weimaru nastal zvrat k tendenciám väzby umenia a techniky. I v tomto ohľade je však nutné vo všeobecnosti konštatovať, že šlo o formálne, manieristické sledovanie techniky, o jej estetické stvárnenie, inšpirovanie sa iba jej formami popri nepochopení jej podstaty. Napriek tomu je v ére Bauhausu svetlé miesto, ktoré potvrdzuje neopodstatnenosť spomínaného konštatovania. Je ňou éra Hannesa Meyera v Dessau ako obdobie, v ktorom je pochopená podstata industrializácie a prefabrikácie.
Dôsledkom toho, že v 19. storočí došlo k rozštiepeniu profesie „Baumeistra“, na profesiu architekta a inžiniera, došlo na delenie úloh a funkcií medzi nimi, k narušeniu vzájomnej symbiózy umenia a techniky. Príčinou boli rastúce nároky na organizáciu stavebného programu a oveľa komplexnejšie a diferencovanejšie stavebné úlohy. Avšak hlavným východiskom do budúcnosti by mala byť ich vzájomná spolupráca. Technická racionalita a kvalitný návrh by mali znova, ako to už raz bolo, nájsť v architektúre jednotu. Nakoľko architektúra je možná iba prostredníctvom konštrukcie. Neexistuje žiadne stavebné dielo bez priestoru, žiaden priestor bez pôdorysu, žiaden pôdorys bez konštrukcie a žiadna konštrukcia bez formy. Konštrukcia je dôležitou súčasťou návrhu stavebného diela. Z tohto dôvodu je konštruovanie rovnako dôležité ako navrhovanie. Postupnosť je nasledovná: návrh, konštrukcia a výpočet. Statický výpočet je iba nutný dôkaz správnosti konštruktívneho riešenia.
Spomínané konštatovanie a potvrdenie tézy o nutnej spolupráci inžiniera a architekta nás však posúva do inej dimenzie, a síce do oblasti výrazu architektúry. Čo je skutočná a pravdivá architektúra a čo iba jej inscenovanie? Nemecký teoretik a historik architektúry a umenia Otl Aicher na túto otázku odpovedá: „Pravdivá architektúra je stavanie bez citátov, bez takých ako od Palladia, bez takých ako od Mackintosha bez takých ako od Le Corbusiera.“ Vďaka bohu však existujú stavby, na ktorých niesu žiadne citáty. K nim patria najmä stavby industrializované, i keď aj tu možno poukázať na pokusy o manieristické tendencie a povýšenie formy výrazu nad vlastnú stavbu. Pravdivá architektúra chce iba jediné: byť čitateľná, ukázať to čo je, neukazovať to čo by malo byť. Je presným opakom transcendentálnej estetiky, estetiky bez zmyslu a účelu, kde otázka zmyslu, hodnoty, funkcie, výroby alebo hospodárnosti už nestojí viac v popredí. K tejto patria stĺpy, ktoré nie sú nosné, napriek tomu vyzerajúce ako grécke, portál dosahujúci takých rozmerov, že je nutné z neho odrezať, aby sa dalo chodiť dverami ap. Bez ohľadu na to je, ale smutné, že práve táto estetika je skutočnou a pravdivou situáciou oficiálnej architektúry dneška.