Predstavenie novej publikácie o architektúre verejnosti sa zvykne nazývať aj sviatkom architektúry. A je len príznačné, že tento sviatok pripravili renomovaní historici architektúry, Jana Pohaničová a Matúš Dulla, ktorí 6. októbra 2014 v predvečer 145. výročia narodenia Michala Milana Harminca „uviedli do života“ knihu Michal Milan Harminc (1869 – 1964) – Architekt dvoch storočí.
O tvorbe M. M. Harminca sa už mnohé povedalo a napísalo, bol reprezentantom majstrovstva remeselnej aj výtvarnej zručnosti, logiky architektonického konceptu aj kontinuity umeleckého vývinu. Vo svojej tvorbe absorboval mnohorakosť podnetov a prejavov, ktoré vyústili do jeho osobitého architektonického programu, do diela, ktoré má bezpochyby nadčasovú hodnotu.
Michal Milan Harminc, právom označovaný za nestora slovenskej architektúry nie je odbornej verejnosti neznámy. Články a komentáre o jeho tvorbe, hoci viac-menej informatívneho rázu sa objavili v odbornej tlači už za architektovho života. Prvý ucelený korpus mapujúci jeho dielo pochádza z pera Eduarda Torana – celistvejší profil architekta (1962), neskôr bola jeho tvorba v odbornej spisbe reflektovaná z hľadiska špecifických čiastkových aspektov i prehľadových monografií o dejinách architektúry na Slovensku. Nový dokumentovaný výber stavieb v autormi predstavenej monografii, prezentovaných v chronologickom slede, doplnený pôdorysmi, pohľadmi, rezmi a fotografiami a umocnený fakticitou prameňov ozrejmuje aj doteraz neprebádané východiská architektovho diela. Ponúka nové interpretácie a prináša známe i menej známe fakty o jednotlivých objektoch.
Prezentačný materiál predznamenávajú čitateľsky pútavé úvodné texty, ktoré príťažlivým jazykom zaostrujú pozornosť na Harmincovu cieľavedomú cestu za vysnívanou profesiou, od „učňovských“ rokov v Budapešti až po vlastnú stavebnú kanceláriu v metropole Uhorska. Poukazujú na jeho postupné prenikanie do slovenských národných kruhov i jednoznačné primknutie sa k slovenskej národnosti (pochádzal z rodiny vojvodinských Slovákov z Kulpína – v súčasnosti Srbsko) zavŕšené bohatou osvetovou činnosťou, kontaktmi so slovenskou pronárodne orientovanou inteligenciou a od roku 1916 trvalým príchodom na Slovensko. Už počas tohto tvorivého obdobia, keď podstatnú časť stavieb realizoval už na Slovensku, načrel architekt do bohatej pokladnice historických foriem a architektonických typologických druhov, ktoré bude ďalej varírovať aj v budúcnosti. S dômyselnou precíznosťou navrhuje jemu srdcu blízke sakrálne stavby, napríklad evanjelické kostoly v Pribyline, v Prietrži či v Liptovskej Porúbke, vily pre súkromných objednávateľov, v ktorých sa snúbia ich individuálne požiadavky, vkus i nároky na obytný komfort – vila Dr. Emila Stodolu v Liptovskom Mikuláši, vila Jána Kohúta v Martine, ale i prvé bankové budovy pre rozličné finančné subjekty. Keďže mu vždy bola blízka národná otázka, neprekvapuje, že bez výnimky išlo o peňažné domy slovenské – Ružomberský účastinný úverový spolok v Ružomberku, Tatra banka v Martine, Hospodárska banka v Trnave. Kľúč k tvorbe dobrej architektúry nachádzal Harminc pritom v dedičstve historizujúcich slohov, v bravúrnej eklektike, ktorá je vo všetkých významových rovinách jadrom k pochopeniu princípov jeho estetického architektonického kréda. Tak na úrovni konceptu, ako aj na úrovni detailu je dôkazom Harmincovej architektonickej orientácie reflektujúcej rad podnetných impulzov a prístupov spätých s dobou svojho vzniku.
Najvýznamnejšie realizácie jeho druhého tvorivého obdobia: sanatórium dr. Szontágha v Novom Smokovci, palác Tatra banky, bývalé Zemedelské múzeum (v súčasnosti SNM) a hotelový komplex Carlton-Savoy v Bratislave ovenčil Eduard Toran termínom moderná oficiálna monumentalita. V architektovej tvorbe „… jestvovala vo forme hlavnej ideovo-výtvarnej zásady; na vyjadrenie istého vecného obsahu musela však byť individuálne prítomná už pri každom prvopočiatočnom riešení dispozičnej skladby architektonického konceptu“ (Toran, 1962).
V stredoeurópskom kontexte výnimočná stavba Szontághovho sanatória v Novom Smokovci zohľadňovala v plnej miere nové medicínsko-terapeutické postupy. Zaujala ojedinelým invenčným riešením dispozície, vybavením interiérov rešpektujúcich špecifické hygienické požiadavky, ako aj hmotovo-priestorovou skladbou a dobre čitateľným stavebným detailom. Ten spoluvytváral celkový výraz budovy. Szontághovo sanatórium je v Harmincovej tvorbe považované za predohru moderny. Budovu navrhnutú v súznení historizujúcich tendencií, secesie a nového protomoderného nazerania. Nazerania, ktoré sa zrkadlí tak v utilitárnej dispozícii, ako aj v kaskádovito ustupujúcej južnej fasáde s priebežnými terasami, kde architekt opúšťa osvedčený historizujúci koncept severného priečelia v prospech nového funkcionalistického výrazu.
Tri bratislavské stavby charakterizuje klasická reprezentatívnosť a dôstojnosť. Inšpirácie vychádzajú z klasicistickej línie historizmu, ktorý mal status všeobecne prijímaného dedičstva, akéhosi veľkého štýlu vhodného pre oficiálne a verejné budovy. Do rámca čistých klasických tvarov, prísnej symetrie a antického tvaroslovia však Harminc, tvorivý eklektik, efektívne pridá prvky z baroka, meštianskeho biedermayeru, secesie či ľudové motívy. Dôležitý je ich uvážlivý výber vo vzťahu k účelu priestoru a harmonická ucelenosť výsledného celku.
Nie sú to však len tieto významné stavby, na ktoré poukázali autori publikácie. V uvážlivom výbere predstavujú ďalší register stavebných úloh a pestrú škálu použitých výrazových polôh. Dokumentujú postupné prehodnotenie osvedčeného konceptu architekta založeného na tradícii historizmov i jeho schopnosť tvorivo reagovať na výzvy modernej funkcionalistickej architektúry. Príkladom je aj Nitrianska všeobecná banka v Nitre navrhnutá v spolupráci s Ferdinandom Silbersteinom. Ferdinand Silberstein bol architekt z radu mladých projektantov, ktorých Harminc zamestnával vo svojej stavebnej kancelárii. Táto mladá krv dokázala priviať nový vietor do tvorivých konceptov a pružne reagovať na nové podnety európskej architektúry. Majster ich následne precízne syntetizoval a v duchu svojich predstáv použil. Ich potvrdením je napríklad Evanjelický kostol v Žiline, Dom Slovenskej ligy v Bratislave, ako aj jedna z posledných stavieb, vojenské sanatórium v Novej Polianke, ktoré zavŕšilo Harmincove výnimočné opusy v lone tatranskej prírody.
Hádam najvýstižnejšie dokumentuje Harmincove tvorivé obdobia príbeh troch slovenských národných múzeí. Prvé Slovenské národné múzeum v Martine (postavené v roku 1906 – 1908) nesie všetky znaky historizmu. Slovenské národné múzeum v Bratislave (z rokov 1924 – 1925) je príkladom monumentálnej moderny a tretie Slovenské národné múzeum opäť v Martine (1930, 1932) je výsostne funkcionalistické.
„Bol to architekt dvoch storočí, pragmatický eklektik, šikovný staviteľ a podnikateľ, ktorý svoje odhodlanie stať sa úspešným staviteľom naplnil vrchovatou mierou,“ píšu autori predstavenej publikácie. Jeho tvorivé vzopätie dozaista pramenilo z jeho činorodej povahy a aktívneho prístupu k životu. Na území bývalého Rakúsko-Uhorska a neskôr na pôde jeho nástupníckych štátov postavil takmer tristo stavieb. Svoju projekčnú kanceláriu viedol úctyhodných takmer 60 rokov.
Kniha na 184 stranách ponúka fundovaný výklad 30 stavieb so základnou biografistikou, reflexiou a zhodnotením Harmincovho životného diela aj v širších kontextoch. Je to vôbec prvá ucelená monografia o architektovej tvorbe. Stavby dokumentuje 173 farebných a 44 čiernobielych obrázkov a 38 pôvodných výkresov. Rozsiahly poznámkový aparát je členený podľa jednotlivých stavieb, na záverečných stranách je sumarizovaná použitá literatúra, pramene a menný a miestny register. Mimoriadne treba vyzdvihnúť zámer autorov paralelne k slovenskému textu pripojiť aj texty v angličtine. Ponúka sa tak možnosť sprístupniť dielo nestora slovenskej architektúry aj v krajinách bývalej monarchie, kde sú Harmincove stavby rozosiate dodnes.