Bratislava, (ne)plánované mesto: Poznámky ku skúmaniu a k interpretácii histórie plánovania a výstavby mesta

Henrieta Moravčíková

ZHRNUTIE

Po roku 1989 sa na Slovensku v oblasti územného plánovania udiali dramatické zmeny, ktoré podnietila zmena spoločenských podmienok, ale aj zmena paradigmy v oblasti plánovania a regulácie výstavby v meste. Prakticky v celom Československu to znamenalo odmietnutie modernistickej urbanistickej praxe. V Bratislave sa to prejavilo mimoriadne intenzívne. V priebehu niekoľkých rokov zanikli desaťročia budované územnoplánovacie inštitúcie. Tento vývoj, odrážajúci hlboké pochybnosti o zmysluplnosti plánovania v kontexte trhového hospodárstva, pritom prebiehal paralelne s pribúdajúcimi stavebnými investíciami a s rastúcimi nárokmi na rozhodovacie procesy súvisiace s novou výstavbou. Tá už nebola výsledkom plánovaného hospodárstva, ale prejavom slobodného trhu. Bratislava tak opäť čelila situácii, ako už mnohokrát v minulosti, keď súkromní investori požadovali rýchle rozhodnutia a jasné usmernenia výstavby, ktorých sa im však zo strany mestského zastupiteľstva a oddelenia plánovania mesta nedostávalo. Bratislava sa rozrastala, prestavovala a zahusťovala viac-menej ad hoc. V najkritickejšom období prvého desaťročia nového milénia jej tento trend dokonca vyslúžil prívlastok nezámerného či neplánovaného mesta.

Paralelne s rastúcou kritikou vtedajšieho diania sa zintenzívňovali aj snahy o celostnejšie uchopenie problematiky plánovania a výstavby mesta. I letmé pohľady do minulosti naznačovali, že prvým predpokladom na vyrovnanie s touto situáciou bude analýza histórie moderného plánovania a výstavby Bratislavy. Od začiatku bolo jasné, že sa ponúka príležitosť na ambicióznejšiu úlohu, akou je štandardný dejepis.

Štúdia analyzuje východiská, metodologické nástroje a výsledky výskumu, ktorý realizoval kolektív architektov, architektiek, historikov a historičiek architektúry od roka 2014 pod vedením autorky tohto textu. Približuje súčasnú situáciu v oblasti výskumu mesta, s dôrazom na skúmanie morfológie urbanistickej štruktúry. Upozorňuje na tú líniu aktuálnych výskumov, ktoré chápu mesto ako otvorené dielo s potenciálom množstva vývojových možností, ktoré súčasne nie je možné dokonale usmerniť ani koordinovať. Práve na tento trend nadväzuje aj prezentovaný výskum Bratislavy, ktorý si kladie za cieľ priblížiť históriu moderného plánovania Bratislavy, odhaliť a opísať vzťah medzi plánovaním a výstavbou, definovať architektonické a urbanistické koncepcie a paradigmy relevantné vo vzťahu k mestskej štruktúre Bratislavy, preskúmať vybrané príklady ich uplatnenia v hmotnej štruktúre mesta a na ich základe odhaliť zákonitosti jej vývoja. Ako výskumný predpoklad slúžil práve fenomén neplánovaného mesta.

Štúdia približuje metodologický prístup tohto výskumu, ktorý predstavuje hybridné spojenie metód architektonického, urbanistického a architektonicko-historického kvalitatívneho skúmania a zobrazovacích nástrojov architektúry a urbanizmu. Na lepšie pochopenie vzťahu medzi plánovanou a realizovanou výstavbou mesta a mechanizmu jeho fungovania sa faktografické poznatky o histórii plánovania a výstavby konfrontovali s vizualizáciou plánovaných aj realizovaných zásahov do mestskej štruktúry. Táto metóda súčasne umožnila identifikovať, abstrahovať a vizualizovať kľúčové črty mestského tkaniva a jeho premeny v priebehu ostatných vyše sto rokov. Nechronologické spätné skúmanie vývoja formy zástavby zároveň pomohlo identifikovať faktory stability a nestability mestskej štruktúry. Išlo doslova o zviditeľnenie neviditeľnej histórie, o spojenie lokálnych javov naprieč históriou, ozrejmenie ich vzájomnej súvislosti, ako aj súvislosti s celomestskými tendenciami tak, aby bola ich korelácia zrejmá a zrozumiteľná. Ukázalo sa, že spojenie historiografie a inžinierskych disciplín, ako je architektúra a urbanizmus, a ich digitálnych zobrazovacích metód umožňuje odhaliť inak nepozorovateľné zákonitosti a otvára možnosti na nové komplexné ponímanie problematiky histórie plánovania a výstavby mesta.

V procese skúmania plánovania a výstavby Bratislavy, ktorý zahŕňal identifikáciu hlavných urbanistických dokumentov od prvého regulačného plánu mesta z roku 1774 cez prvé moderné plány regulácie a rozšírenia mesta z rokov 1906 a 1917, niekoľko celostných plánov mesta a celý rad parciálnych regulačných plánov častí mesta z medzivojnového obdobia, takmer desiatku smerných územných plánov z druhej polovice 20. storočia až po aktuálny územný plán mesta, ich analýzu, zhodnotenie a porovnanie s reálnou urbanistickou štruktúrou mesta, bolo v rámci mestskej štruktúry Bratislavy identifikovaných niekoľko urbanistických situácií, ktoré sú pre toto mesto charakteristické a ktoré determinovalo práve moderné plánovanie. Tieto situácie zahŕňajú určité napätie vyplývajúce z konfrontácie organického vývoja mestskej štruktúry a moderného plánovania a zo vzťahu tradičných historických mestských priestorov a prvkov moderného urbanizmu.

Základná charakteristika aj pomenovanie jednotlivých typov situácií vychádzajú z urbánnej morfológie, zahŕňajú však aj fenomenologický pohľad, to, ako sa tieto časti mestskej štruktúry javia z perspektívy dnešného pozorovateľa. Zámeru spojiť pohľad urbánnej morfológie s fenomenologickým pohľadom najväčšmi zodpovedal prístup katalánskeho architekta a urbanistu Ignasiho de Solà-Moralesa. V roku 1996 definoval Solà-Morales päť kultúrnych kategórií, ktoré majú byť základom na pochopenie nových vzťahov medzi architektúrou a súčasným mestom: Mutations, Flows, Habitations, Containers, Terrain Vague (mutácie, toky, habitácie, kontajnery, terrain vague). V predkladanom výskume sa táto metóda uplatnila pri vysvetlení a charakteristike urbánnych situácií, ktoré vznikli pod vplyvom modernej architektúry a urbanizmu v minulom storočí v Bratislave, a to napriek tomu, že Bratislavu v tom období nemožno považovať za veľké mesto. Aj v pozadí tohto zámeru stálo presvedčenie, že „len priznaním rovnakej pozornosti hodnotám pamäti a neprítomnosti aj hodnotám inovácie budeme schopní uchovať dôveru v komplexný a pluralitný mestský život“, pochopiť ho a udržať.

Predkladanú typológiu urbánnych situácií Bratislavy tvorí týchto 12 základných typov: 1. Od lineárnej ulice k zložitému mestskému priestoru, 2. Od periférie k novému centru, 3. Od jedinečného ku generickému, 4. Nábrežie ako typ problému, 5. Fragmenty konceptov, 6. Mestotvorná moderna, 7. Nejednoznačný ring, 8. Križovatka nie je námestie, 9. Putujúci objekt, 10. Od továrenského dvora k downtownu, 11. Od športu ku komercii, 12. Fenomén hromadnej bytovej výstavby. Ku každej zo spomenutých mestských situácií sa v tejto interpretácii priradil samostatný naratív, ktorý reflektuje jej výskum z historického a priestorového hľadiska. Typológia mestských situácií Bratislavy slúžila ako zástupný objekt pri výskume mestského tkaniva Bratislavy, no súčasne už sama svojou štruktúrou toto tkanivo charakterizovala. Prostredníctvom nej tak bolo možné identifikovať a objasniť špecifické javy a procesy vrátane mechanizmu ich fungovania, ktoré mali zásadný vplyv na vývoj mestskej štruktúry. Išlo napríklad o mechanizmus obstarania, prípravy, schválenia a uplatnenia regulačného, resp. územného plánu mesta, o uplatnenie fenoménu vyvlastnenia a asanácie, o proces objednania, prípravy a uplatnenia čiastkových regulačných štúdií a úlohu jednotlivých aktérov tohto procesu.

Kľúčové slová: paradigma, územné plánovanie, narastajúca stavebná produkcia, mestská štruktúra Bratislavy, expandujúce mesto, neplánované mesto, hustota, súkromný development