ZHRNUTIE
Divadelné umenie je komplexným a dynamickým prenosom správ a informácií o dobe, ktorú sme prežili, žijeme a žiť budeme. Je pulzujúcim a reflektujúcim dokumentom udalostí. Scénografia a divadelná architektúra, ako jedna z častí divadelného diela, významne formuje vizuál konceptu a je zložkou, ktorá určuje možnosti čítania režisérskeho výkladu a zasadzuje dielo do určitej estetiky. Príspevok skúma divadlo scénografie reálnej architektúry. Divadlo, ktoré je postavené na úroveň vernej „sociálnej imitácie“ v zobrazení dejinného obdobia, predovšetkým architektonickej koncepcie bývalého východného bloku, ktoré transformuje nadčasové hodnotové otázky drámy. V príspevku analyzujeme scénografiu pracujúcu s reálnou architektúrou, jej obrazom alebo fragmentom, ktorý vytvára fikciu. Sila tejto fikcie udiera spôsobom odlišným od priestorových divadelných abstrakcií, je možnosťou ďalšej cesty tvorenia scénografie. Takéto dosádzanie príbehových moralít do známych typológií sa stáva konkrétnejším zrkadlom svedomia, oproti scénickým výtvarným abstrakciám. Špecifická architektonicky-hyperrealistická scénografia sociálnej a politickej imitácie dostáva v ďalšej vrstve nové znaky a významy.