Abstrakty

Nástup moderny do záhradnej a krajinnej architektúry a jej prejavy na Slovensku

Katarína Kristiánová

Moderna vstupuje do oblasti záhradnej a krajinnej architektúry ako priemet trendov moderného hnutia v umení a v architektúre. Začiatkom dvadsiateho storočia a najmä  v období medzi dvoma vojnami sa prostredníctvom vplyvu iných umení postupne mení aj umenie tvorby záhrad. Toto obdobie však neznamená len nástup moderny do záhradnej tvorby, ale je najmä obdobím, kedy sa v rokoch 1890-1940, aj pod vplyvom moderny a ako odpoveď na významné spoločensko-ekonomické zmeny, formuje nová profesia – krajinná architektúra. Krajinní architekti, ktorí sa začiatkom dvadsiateho storočia vymedzujú ako samostatná profesia voči umelcom, architektom, či záhradníkom, formulujú svoje teórie, túžby a snahy ako ovplyvňovať urbánny rast, ovplyvniť územné plánovanie, posilniť ochranu krajiny, a snažia sa definovať aj to, čo znamená moderna pre záhradnú a krajinno-architektonickú tvorbu.

Krajinno-architektonická moderna sa rozvíja v tridsiatych rokoch 20. storočia v mnohých krajinách a v dielach mnohých autorov. Aj na Slovensku sa prejavujú koncepty záhradnej a krajinnej architektúry z obdobia medzivojnovej moderny v rôznych mierkach a v rôznych typologických formách, od záhrad rodinných domov a víl, cez riešenia vonkajších priestorov areálov škôl, sanatórií, administratívnych, obchodných budov a pod., až po urbanistické koncepty záhradných miest a verejných urbánnych priestorov.

 

Invazívne mestské zásahy: Príspevok k problematike mestského priestoru

René Dlesk

Súčasný spoločenský vývoj usmerňovaný prevažne logikou ekonomickej efektivity vytvára v našich mestách špecifické priestorové fenomény, ktoré spadajú mimo sféru vplyvu tradične ponímanej architektúry. Jej dosah na spoluvytváranie mestského prostredia sa postupne zmenšuje, čo ešte výraznejšie prehlbuje nepriaznivé dopady tohto vývoja na formálne, funkčné i užívateľské prostredie miest.

Hlavným cieľom článku je upozorniť na nevyužitý potenciál obsiahnutý v špecifických priestorových formách súčasného mesta ako i na niektoré zo spôsobov ich aktivácie. Článok predstavuje širšie názorové spektrum niekoľkých popredných tvorcov a teoretikov upozorňujúcich na potrebu prehodnotenia prístupu, zbavenia sa predsudkov a zavedených modelov správania voči týmto špecifickým mestským teritóriám. Autor ich označuje všeobecným termínom „hostiteľské štruktúry“ a súčasne tvrdí, že za istých okolností je ich možné transformovať a integrovať do živého mestského tkaniva. K vyjadreniu týchto okolností zavádza abstraktný pojem „invazívne zásahy“ a definuje širšiu rovinu možných interpretácií jeho významov.

Vo všeobecnosti je o invazívnych zásahoch možné hovoriť ako o iniciačných impulzoch k usadeniu základných foriem mestského života v hostiteľských štruktúrach a k obohateniu kvality verejných priestorov a v nich sa odohrávajúcich sa verejných aktivít. Článok sa ďalej bližšie venuje invazívnym zásahom, ktoré vznikajú ako výsledok koordinovaného prejavu spoločnej vôle užívateľov mesta, často mimo spomínané modely ekonomickej efektivity alebo profitu. To sa neraz výrazne prejavuje v ich fyzickej povahe: typicky sa jedná o zásahy dočasného charakteru, realizované na báze dobrovoľníctva, s využitím lacných alebo recyklovaných stavebných materiálov a alternatívnych stavebných techník, ktoré sa súčasne vyznačujú obyčajne nižšími administratívnymi nárokmi v procese ich autorizácie.

Tieto zásahy autor považuje pre dnešné mesto za obzvlášť cenné, nakoľko môžu zohrať dôležitú úlohu nielen pri zavádzaní trvalejších foriem verejných priestorov v takých miestach, ktorým bežne nepripisujeme kvality mestskosti, ale taktiež pri borení predsudkov voči vžitým hraniciam rozmanitosti foriem mestského života.

 

Územné plánovanie Bratislavy v 20. storočí: Dosah na rozvoj urbánnych štruktúr Dúbravky a Lamača

Peter Horák

Dvadsiate storočie prinieslo v územnom plánovaní hlavného mesta Slovenska množstvo zvratov. Na rozvoj Bratislavy vplývali rôzne politické režimy. Tie spolu so zmenami ekonomického hospodárstva zanechali nemalé stopy nielen v samotnej výstavbe mesta, ale aj v koncepcii územných plánov. Do kontrastu sa tak dostávala štátom riadená stavebná regulácia so záujmami súkromných investorov. Napĺňanie, respektíve nenapĺňanie plánov malo výrazné dopady na formovanie urbánnych štruktúr. Dôvodom bola nedostatočná pripravenosť plánovacích inštitúcií, ale aj ekonomický tlak či ideologické presvedčenia. Dopady územného plánovania sa podpísali pod formovanie mesta. Jeho nedostatky prehlbovali nielen skutočnosti počas 20. storočia, ale problémy naďalej vznikali aj po roku 2000. Článok sa zaoberá analýzou problémov plánovania na úrovni mesta s poukázaním na nedostatky plánovania dnes. Ako podporný materiál využíva historický kontext plánovania mesta. Pre lepšie pochopenie dopadov na štruktúru mesta boli vybrané dve mestské časti Dúbravka a Lamač, ktoré v značnej miere ovplyvnilo povojnové plánovanie. V závere článku sú vyvodené potenciály pre zlepšenie územno-plánovacej dokumentácie, poukázaním na absenciu zonálnych plánov a možnú implementáciu nových princípov v plánovaní.